Nielen jeleň

Vstal

Umyl si zuby

Najedol sa

Odišiel

A ani nepozdravil

Máš niečo napísané v šuflíku, na svojom blogu?

Chceš, aby si to prečítali nielen kamaráti?

Nehanbi sa a napíš nám na draksavracia@gmail.com.

Využi Drak sa vracia a zverejni svoju tvorbu. 

Čakal, či sa niečo stane. Potiahol silnejšie a až vtedy sa masívne dvere pohli. Vnútri bola tma a tak si z batoha vytiahol baterku. Tmavú miestnosť osvietilo prenikavé svetlo LED baterky. Vo vzduchu cítil zatuchlinu. Na tejto lodi už dlho nikto nebol. Na konci miestnosti boli ďalšie dvere. Riadiaca miestnosť.  Potreboval heslo. Našťastie ho už poznal. Nemali si ho zapisovať. Stará chyba. Stlačil gombík a ozval sa mikrofonický ženský hlas:

„Zadajte heslo.“

„X54Z48PA69HG“

„Vstup povolený. Vitajte na palube. Príjemný let.“

Všade bol cítiť smrad. Ventilácia bola vypnutá a vo vzduchu sa nachádzali len zvyšky kyslíka. Podišiel k riadiacemu pultu a skúmal ovládanie lode. Loď bola typu S-48, séria IG. Poznal ju dokonale. Už od mala si študoval všetky lode. Netušil, že mu to niekedy pomôže.

Pozrel sa na ovládanie. Bál sa, či sa mu podarí rozbehať po toľkých rokoch staré motory. Otvoril hlavné menu a skúsil spustiť základné funkcie.

Šli.

Až prekvapivo dobre.

Skúsil zapnúť motory.

Nabehli.

Staré dobré S-48-čky. Vždy šli ako hodinky.

Nemal veľa času. O pár minút, prinajlepšom polhodinu, tu budú. V module im uniknúť nemohol, ale nepočítali s tým, že bude mať k dispozícii loď. A vôbec netušili, že S-48. Nevedel, odkiaľ sa nabrala uprostred mliečnej dráhy, ale teraz ho to netrápilo. Rozmýšľal kam vyrazí.

Na aktiváciu hypersonického pohonu potreboval 15 minút. Zišla by sa pomoc. Ale kde ju nájde?

Vtedy zbadal na boku tlačidlo hologram. Jasné!

Stlačil ho a pri ňom sa začala formovať postava. Bol to muž v dôstojníckej uniforme.

„Dôstojník Rimmer k službám, pane“ ohlásil.

„Potrebujem aktivovať hypersonický pohon.“

„Zvládnete aktivovať pohonné články a trysky?“

„Samozrejme.“

Išlo to ako po masle. Zvládli sme to práve vo chvíli, keď riadiaca jednotka oznámila:

„Neznáma loď sa približuje.“

„Ukáž čo vieš!“

Stlačil tlačidlo a vyrazili do ďalšej galaxie, ale nie sami.  

Sedel na brehu rieky a hádzal kamene do Dunaja.

Sobota skoro ráno. Nikde nikoho.

Mal rád, keď mohol byť sám a premýšľať. Nikto ho nerušil.

Každé ráno si šiel takto zabehať a tu sa vždy zastavil. Sadol si a premýšľal. Nad školou, rodičmi, priateľmi, sebou. Jeho hlava sa nikdy nezastavila . Vyčerpávalo ho to, ale nechcel to meniť. Bol to on. Po asi 10 minútach sa postavil a začal bežať. Vždy tá istá trasa po hrádzi a naspäť. Nepočúval nikdy hudbu ako to robia teraz všetci. Miloval zvuk svojich krokov. Chcel počuť každý šuchot okolo seba. Preto nemal rád ľudí okolo seba. Robili hluk.

Bežal už asi 10 minút, keď počul za sebou iné kroky. Rýchle. Niekto Bežal.

Občas sa niekto objaví. Nespomalil. Šiel ďalej.

„Ahoj,“ pozdravila. Bolo to dievča.

„Ahoj…Poznáme sa?“ vyhŕkol som medzi nádychmi.

„Ja teba poznám.“

„Odkiaľ?“ nechápavo som sa spýtal.

Bežali sme ďalej.

„Každé ráno ťa vidím bežať. Aj ja sem chodím, ale ty si ľudí nevšímaš. Vždy si žiješ vo svojom svete?“

Mala pravdu. Nevšímam. Načo. Mám svoje nohy, okolité zvuky a čerstvý vzduch. Ostatné ma netrápilo. Bolo mi to cudzie. Nechápal som, prečo ma oslovila, ale občas nezaškodí zmena. Odpovedal som:

„Hm…bežím, vychutnávam si to…nieto času si všímať…ľudí.“

„Vždy ma zaujme tvoj výraz v tvári. Ako by si bol mimo tohto sveta. Chcela som vedieť ako to robíš, ako bežíš a si pritom sústredený na niečo úplne iné,“ povedala plynule. Nechápal som, ako môže bez prestávok na nádych rozprávať. Pri behu.

„Neviem…nejako to ide,“ nevedel som, čo odpovedať.

„Ok, tak ja bežím ďalej. Čau,“ povedala a už trielila dopredu. Ani som nestihol odzdraviť a už sa strácala z dohľadu. Zaujímavé. Kto vie kedy ju zas uvidím…

Zrýchlil. 

„Čo sa deje?“

„Nič.“

„Určite?“

„Určite.“

„Neznieš tak…“

„Fakt mi nič nie je.“

„Mohol by si mi to povedať…“

„Vravím ti, že som v poriadku. Úplne.“

„Prečo si to všetko nechávaš pre seba? Nedôveruješ mi?“

„Koľkokrát ti to mám zopakovať? NIČ MI NIE JE! Som v pohode.“

„Hm, tak potom ahoj.“

„Kam ideš?“

Odišla.

Hodiny

Tik-tak

Bežal život

A on si nevšimol

Že prší

Chlap

Bol samé ňuňu

A potom je vrazil

Do nosa

Hulvát jeden

Chlap

Vyučovanie

Čakal,

na spasenie.

Dočkal sa,

konca.

Otázka

Byť?

Či nebyť?

To je klobáska.

Cesta

Vyber si cestu!

Kričali.

Šiel domov

a spal.

Učiteľ

Sedel.

Nudil sa.

Pozeral von oknom.

Zazvonilo.

Postavil sa.

Odišiel.

Mind 

Leave it blank!

He left it blank.

His mind.

Stairs

What?

    What?

        What?

            What?

                    Missing  

                             Stair

Človek si vyberá cestu. Či pôjde napravo, alebo naľavo, je to jeho voľba. Ja som sa rozhodol tak, ako som v danej chvíli chcel. Ešte to môžem veľakrát zmeniť. Ale ja už nechcem. Nechcem sa stále meniť o 180°. Chcem ísť priamo za svojim cieľom. Keby to bolo jednoduché…

Musím písať, lebo chcem. Chcem zachytiť kúsok seba. Zo svojej mysle. Okamihy, ktoré sa dejú každý deň. V mojej hlave. Verím, že niekomu to raz prinesie potešenie. Z čítania. Chcem písať poviedky. Chcem zmestiť veľa do mála. Chcem nájsť tie správne slová, ktoré by najviac vystihli moje pocity z tohto sveta. Ako žijeme. Čo je pre nás podstatné. Nechcem nič veľkolepé. Chcem, aby som to bol ja. Moje slová, vety, myšlienky. Môj príbeh o mne, kamarátoch, rodine. O nás. Chcem zachytiť svoje myšlienky. Chcem ich zvečniť na papier. Odtiaľ už neujdú. Nikdy!

Treba písať. Človek tak nájde to správne slovo. Raz napíšem poviedku o nás. Ako žijeme. O našom svete. Bude to posolstvo pre budúce generácie. Ak budú existovať. Dúfam, že nájdem tie správne vety. Dúfam, že sa nájdem. Verím v to. Verím v seba-. Nájdem cestu. A budem spokojný sám so sebou .Aspoň trochu.

Let’s do it!